História mesta

Okresné mesto Svidník leží v severnej časti Nízkych Beskýd, na nivnej terase pri ústí rieky Ladomirky do Ondavy v nadmorskej výške okolo 230 m. Obec vznikla roku 1944 zlúčením dvoch obcí - Nižný Svidník, ležiaci pri ľavom brehu Ladomirky a Vyšný Svidník, ležiaci pri pravom brehu Ondavy.

Stopy o osídlení Svidníka a jeho okolí sú zreteľné už v praveku. Sú to nálezy mamutích klov a zubov a kamenného sekeromlatu z mladšej doby kamennej. Roku 1992 pri rieke Ondava pri Svidníku bol nájdený strieborný denár z čias cisára Marca Aurélia (r.161-180), čo dokazuje existenciu starovekej jantárovej cesty prechádzajúcej cez Svidník.

Výhodná zemepisná poloha, názov a postavenie Svidníka vo včasnom stredoveku a prvé správy o okolitých dedinách v povodí hornej Ondavy ako aj existencia stredovekého hradiska na blízkom vrchu Kaštielik (328 m.n.m.) znamenajú, že proces trvalého osídlenia regiónu a samotného Svidníka sa začal už pred 13. stor.

Širšie územie okolo dnešného okresného mesta Svidník patrilo už pred polovicou 13. storočia totiž feudálom Abovcom. V roku 1269 kúpil Štefanov syn comes Šimon od comesa (šľachtica) Puda, syna Artolfa z roku Abovcov zem Smilno za 30 mariek. Jej hranice siahali na východe až po rieku Chotčianku. Vtedy aj územie Stročína patrilo k zemi Smilno. Roku 1317 sa spomína Stročín ako rozvíjajúca sa dedina, kde sa vyberalo mýto. V tom istom roku 1317 skonfiškoval uhorský kráľ Karol Róbert majetky ďalšieho feudála Petra Peteňa, ktorému patrilo aj územie Stročína a daroval ich magistrovi Mičkovi, synovi Michala, comesovi a kastelánovi na hrade Šariš. Vtedajší rozsiahly chotár Stročína zahrnoval aj územie neskoršej osady Svidník, ako aj ďalších osád.

Roku 1341 daroval comes Mišk svojmu synovi Lórandovi Hanigovský hrad s príslušenstvom, ku ktorému už patrilo aj stročínske panstvo.

Posledná tretina 13. storočia a prvá polovica 14. storočia boli veľmi rušné v zmene vlastníckych pomerov aj na území neskoršieho Svidníka. Prvá písomná správa týkajúca sa priamo Svidníka je v listine Jágerskej kapituly z 28. júna 1355, kde je Svidník zapísaný ako "Scyuidnyk". Túto písomnú zmienku o Svidníku ako prvú bez pochybností považujú aj historici P. Fatkoš, B. Varsik a J. Beňko.

Profesor F. Uličný považuje za pravdepodobné, že Svidník sa prvý raz spomína už v súpise pápežských desiatkov v r. 1334 ako "(villa) Sudnici". J. Beňko túto možnosť vylučuje. V publikovaných registroch je však uvedená "(villa) Lodovici", nie Sudnici.

Prijímajúc názor historika a archivára J. Beňka, Svidník vznikol ako nová dedina na základe nemeckého dedinského práva 10-20 rokov pred rokom 1355 na majetku panstva Stročín (predtým Stročín patril k panstvu Smilno). V listinách z r. 1269 a r. 1317 sa Svidník nespomína. Najstaršia - prvá písomná zmienka o Svidníku je teda z 28. júna 1355.

Svidník sa ďalej spomína v roku 1357. Vtedy v spore Mikuláša, syna Lóranda, sa v pôvodnom rozsiahlom chotári Stročína spomínajú ďalšie stredoveké dediny - Svidník, Orlík, Dubová a ďalšia dedina obývaná rusínskym obyvateľstvom, ktorá bola povrchovým archeologickým výskumom situovaná v chotári obce Jurková Voľa ako Rusinec (Oroszfalu). Svidník z roku 1370 zo stročínskeho panstva pripadol Petrovi Cudarovi, čo bolo potvrdené i kráľom Ľudovítom I. aj r. 1379. Cudarovci ho neskôr pripojili k makovickému hradnému panstvu. Odvtedy až do zániku feudalizmu v polovici 19. storočia Svidník patril panstvu Makovica so sídlom na Zborovskom zámku.

Južne od Svidníka sa na pravom brehu rieky Ondavy vypína nápadný kopec "Kaštielik" (kóta 328), na ktorom pravdepodobne magister Mičk alebo jeho syn Lórand vybudovali v polovici 14. storočia hrad - opevnené šľachtické sídlo. Podľa pokusných archeologických sond existenciu hradu treba datovať aj do 15. storočia. Nájdený zlomok ústia komorovej kachlice z 15. storočia a tehloviny, priekopa a zemný val svedčia o tom, že v 14. - 15. storočí pri Svidníku existoval honosný hrad. Bol pravdepodobne spustošený vpádom poľských vojsk koncom 15. storočia. Na hrade "Kaštielik" treba vykonať hĺbkový komplexný archeologický výskum, lenže predtým bude dôležité urobiť aj pyrotechnický prieskum, pretože na "Kaštieliku" boli v období Karpatsko-duklianskej operácie v jeseni 1944 boje a sú tu stopy po zákopoch z prvej svetovej vojny. Na kopci je v súčasnosti riedky dubovo-bukový porast. Neďaleko od hradu aj v 15. storočí vo Svidníku pulzoval život. Veď popri ňom viedla krajinská cesta a makovickí majitelia, ktorí sa popri Zborove zdržiavali i na kaštielickom hrade, z toho ťažili.

Sútok, ústie Ladomírky s Ondavou geograficky a hydrologicky podmienili, že pôvodný Svidník vznikol ako spomínané dve dediny – Nižný Svidník a Vyšný Svidník. Dvaja šoltýsi tu priviedli pôvodných vtedy nových obyvateľov do dvoch dedín, ktorí užívali zákupné právo. Na začiatku 15. storočia tu už existovali dve sídliská. V roku 1414 a 1416 sa uvádzajú ako “Possessiones... Zuydnegh et alteram Zuydnegh”. Nové obyvateľstvo bolo drvivou väčšinou rusínskej národnosti a východného cirkevného obradu. Bola tu už aj farnosť. Prvá písomná zmienka o fare s farárom, zrejme dedičným je v Štátnom okresnom archíve v Bardejove, vo fonde Magistrát mesta Bardejova, sign. 2039. Uvádza sa ako Bagyko de Svidník a bagko /teda skomolene báťuško, báťko, ako vtedy, ba aj dodnes nazývali pravoslávnych farárov, popov/. Údaj je z roku 1478. Ak už vtedy /pravdepodobne v Nižnom Svidníku/ existovala fara, znamená, že rusínske obyvateľstvo sa tu usadilo natrvalo a možno konštatovať, že to bolo pôvodné, autochtónne, prvotné obyvateľstvo v obidvoch Svidníkoch, hoci nemožno vylúčiť aj postupné osídľovanie sa aj iného obyvateľstva /slovenského, poľského/ v tomto pohraničnom pásme.

O starobylom rusínskom osídlení Nižného a Vyšného Svidníka a aj o tom, že boli dve samostatné dediny od začiatku, svedčí súdny záznam /ručiteľský záväzok/ v bardejovskej mestskej súdnej úradnej knihe, ktorej latinský názov je Iudicium bannitum 1416-1443. Záznam je na strane /pagina/ 19 a nachádza sa v spomínanom Štátnom okresnom archíve v Bardejove. Bol spísaný v mestskej kancelárii v slobodnom kráľovskom meste v Bardejove 27. októbra 1434. Doteraz je to najstarší známy písomný údaj o Rusínoch vo Svidníku a na jeho okolí. Priamo vyvracia tvrdenia renomovaných slovenských historikov, teraz už nežijúcich Petra Ratkoša a Branislava Varsika o príchode starých Rusínov do obidvoch Svidníkov až koncom 15. storočia a dokonca neskôr.

Predovšetkým prof. dr. Br. Varsik, DrSc. vo svojej rozsiahlej monografii Osídlenie Košickej kotliny, najmä v treťom dieli tvrdí, že rusínski obyvatelia prišli do Svidníka až v priebehu 15. a 16. stor. Na str. 343 píše: “Pôvodné dediny Svidník, Orlík a Dubová vznikli ako slovenské dediny na rozľahlom území pôvodného majetku Stročín /Stračina/...” Historik Ján Beňko uvádza v monografii Osídlenie severného Slovenska. Košice: 1985, str. 232 spomínaných šoltýsov Neyncza a Šimona, vo Svidníku, ale len tiež v súvislosti s valašským doosídľovaním Svidníka /presnejšie obidvoch dedín/. Prof. dr. Ferdinand Uličný, DrSc. v diele Dejiny osídlenia Šariša, Košice 1990, tento fakt z r. 1934 neuvádza!
V ďalších rokoch sa priaznivejšie vyvíjal Nižný Svidník, v ktorom začiatkom 17. storočia jestvuje chrám a fara, dom šoltýsa, 9 poddanských domov a majer, ktorý pozostával z kaštieľa, mlyna, píly, záhrady a stavísk pre hospodárske zvieratá. Pri prvom úradnom sčítaní obyvateľstva roku 1787 tu žilo v 43 domoch 299 obyvateľov. V priebehu 18. storočia sa vyvíjal dynamickejšie Vyšný Svidník.

V polovici 18. storočia význam Svidníka vzrastá, pretože sa stáva sídlom tretieho okresu Makovického panstva. Jeho majetky vlastnili Erdődyovci a Szirmaiovci. Svidník bol neskôr aj sídlom slúžnovského okresu.

Zemepisná poloha Svidníka a jeho okolia v pohraničnom pásme bola príčinou, že jeho obyvateľstvo sa neraz ocitlo vo víre zlomových udalostí. Väčšinou pokojný Dukliansky priesmyk, slúžiaci ako obchodný tranzit, ukázal občas aj odvrátenú tvár. Po jeho cestách prechádzali vojenské vozy so zbraňami a vojskom. Na jar 1799 prechádzali cez Svidník do severného Talianska ruské vojská pod vedením generála G. L. Rebindera. V marci 1800 to boli kozáci Suvorovovho vojska a ako dokazuje i pamätná tabuľa na budove, v ktorej sídlia úrady štátnej správy, v roku 1806 pobudli v obci vojská generála Kutuzova.

Veľmi kruté voči miestnemu obyvateľstvu bolo devätnáste storočie. Po neúrodných rokoch vypukla cholera. Nepriaznivé hospodárske pomery a bieda boli v poslednej tretine 19. storočia hlavnými príčinami hromadného vysťahovalectva na Dolnú zem i do zámoria.

Situácia sa ešte zhoršila v období prvej svetovej vojny, kedy ustupujúce jednotky cisársko-kráľovskej armády podpálili Svidník.

Po prvej svetovej vojne Svidník a okolité obce patrili medzi najbiednejšie v republike. Košikárstvo, podomový obchod, ani ďalšie drobné činnosti na obživu nepostačovali. Svidník a jeho okolie zachvátila ďalšia vysťahovalecká horúčka.

Dlhé roky tu pôsobil národný buditeľ A. I. Pavlovič. Národnostne sa obyvateľstvo i v rokoch najtuhšej maďarizácie hlásilo vo väčšine k rusínskej (ruskej) národnosti. V roku 1930 sa k tejto národnosti vo Vyšnom Svidníku prihlásilo 61% a v Nižnom Svidníku až 85% obyvateľov. Čiastočne sa zlepšili aspoň možnosti spoločensko-kultúrneho rozvoja. V roku 1932 bola vo Vyšnom Svidníku otvorená meštianska škola. Aktivitu vyvíjal spolok A. Duchnoviča.

Príslovečná bieda, zaostalosť a chudoba však sprevádzali obyvateľstvo tohto regiónu až do skončenia druhej svetovej vojny. Nie každú dedinu či mesto postihlo toľko vojnových hrôz počas oboch svetových vojen ako Svidník. Dukla a samotné mestečko Svidník sa stali natrvalo symbolom obetí druhej svetovej vojny.

Historické boje z konca druhej svetovej vojny tu pripomína Pamätník Sovietskej armády a Vojenské múzeum vo Svidníku s rozsiahlym prírodným areálom Pamätníka Československej armády na Dukle, národnou kultúrnou pamiatkou.

Od roku 1956 sa v miestnom amfiteátri každoročne konajú Slávnosti kultúry Rusínov – Ukrajincov Slovenska. V meste sídli SNM - Múzeum ukrajinskej kultúry. Jeho súčasťou je skanzen a galéria Dezidera Millyho. Z unikátneho súboru východoslovenských drevených kostolíkov (cerkví) sa 12 národných kultúrnych pamiatok nachádza v blízkosti Svidníka. Najstaršou sakrálnou pamiatkou v meste je gréckokatolícky chrám z druhej polovice 18. storočia. V roku 1994 bol vybudovaný nový pravoslávny chrám a roku 1996 dokončený rímskokatolícky kostol.

Povojnové obdobie je v znamení intenzívneho rozvoja celého svidníckeho regiónu. Postavilo sa mnoho objektov občianskej vybavenosti, rodinných domov, bytov i významné priemyselné závody. Spriemyselnenie znamenalo pre obyvateľstvo fakt, že jeho celoživotným údelom už nie je len práca na poli a v lesoch. Výstavba odevných závodov, strojárskych závodov potravinárskeho priemyslu, viacerých podnikov miestneho významu a zariadení služieb urýchlili rast mestečka. Vybudovali sa nové školy a moderná nemocnica, nesúca meno čestného občana Svidníka, armádneho generála Ludvíka Svobodu.

Keď v roku 1948 mal zlúčený Svidník 1037 obyvateľov, v roku 1991 to bolo už 11520 obyvateľov. Dnes je mesto Svidník administratívnym, kultúrnym, rekreačným a športovým centrom okresu.

Po konštituovaní samosprávy v roku 1990 sa v meste podarilo zrealizovať rad pozoruhodných akcií. Odovzdaním IV. základnej školy do prevádzky sa definitívne podarilo odstrániť zmennosť. Na sídlisku Dukla bola dokončená 48-bytová jednotka a rekonštrukciou bývalej ubytovne na ul. Sov hrdinov 33 nájomných bytov. Realizáciou inžinierskych sieti pre IBV nad SPP sa vytvorili podmienky pre výstavbu 25 rodinných domov. Pre občanov slúžia nové nákupné centrá BILLA a TESCO. V centre mesta bola rekonštruovaná pešia zóna. V roku 2009 sa odovzdala do prevádzky významná dopravná stavba Preložka cesty I/74 – obchvat mesta.  Priaznivcov športu potešilo odovzdanie nových tenisových kurtov , komplexná rekonštrukcia letného kúpaliska a sprístupnenie krytej plavárne pre verejnosť. Okrem investičnej výstavby a rozvojového programu sa nezanedbáva ani kultúrny, duchovný a športový rozvoj.

Mestský magistrát má i ďalšie smelé plány, ktorých splnenie zlepší a spríjemní život občanov Svidníka.

2008 © Mesto SVIDNÍKrealizácia © GRAND STUDIO, s.r.o.